Život Prešova
online
online
Pred 120 rokmi sa narodil zakladateľ SĽUK-u Emil Rusko
28.06.2020 Banská Bystrica
Ľubietová/Bratislava
27. júna (TASR) – Emil Rusko bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom
Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK). Pred druhou svetovou
vojnou patril medzi popredných rozhlasových reportérov. Neskôr sa stal
riaditeľom Slovenského rozhlasu a zakladateľom rozhlasového vysielania
pre školy. V sobotu 27. júna uplynie od narodenia Emila Ruska 120 rokov.
Emil Rusko sa narodil v Ľubietovej 27. júna 1900. Po absolvovaní meštianskej školy v Banskej Bystrici študoval v rokoch 1916-1920 na učiteľských ústavoch v Turčianskych Tepliciach, maďarskom Kiskunfélegyháze a v Leviciach. Pozornosť na seba pútal už v mladosti, napríklad aj ako interpret slovenského piesňového folklóru. V roku 1925 nahrával svoje piesne na gramofónové platne.
Po štúdiách pôsobil ako učiteľ v Dolnej Mičinej, Dúbravici a v Košiciach, kde sa stal zároveň organizátorom kultúrneho života a redaktorom denníka Slovenský východ (1925-1928).
Dominantnou oblasťou pôsobenia Emila Ruska sa stal však rozhlas a rozhlasová tvorba – patril medzi iniciátorov a organizátorov rozhlasového vysielania na Slovensku. Bol autorom prvých slovenských rozhlasových reportáží a zaradil sa medzi popredných československých rozhlasových reportérov predvojnového obdobia.
Rozhlasovým pracovníkom v Košiciach sa stal v roku 1928. V roku 1938 prešiel do Bratislavy, pričom v rokoch 1939 až 1945 bol riaditeľom Slovenského rozhlasu. Zároveň pôsobil aj ako rozhlasový režisér a dramaturg, keď jeho rukopis nesie viac ako dvesto dramatických relácií. Bol autorom rozhlasových adaptácií divadelných hier a próz (Tajovský, Hurban, Kalinčiak, Zechenter, Timrava a i.), rozhlasovej satiry (Rozhlasový diktátor, 1935).
V novembri 1948 poverilo Povereníctvo informácií a osvety Emila Ruska organizovaním umeleckého ľudového súboru na strednom Slovensku. Do konca roka 1948 bol jediným profesionálnym organizátorom novovznikajúceho kolektívu. Pod jeho vedením rozposlal organizačný tím vo februári 1949 do všetkých ústredných obcí dotazník, ktorý bol základným krokom k náboru členov do súboru. Reagovalo naň 900 uchádzačov - celkovo ich prešlo skúškami 700. Spolu s Pavlom Tonkovičom, spoluzakladateľom a umeleckým vedúcim SĽUK-u, doviedol kolektív, ktorý napokon tvorilo 38 tanečníkov, 48 členov speváckeho zboru a 18 členov orchestra k prvému vystúpeniu. Uskutočnilo sa 29. augusta 1949 vo Zvolene. V rokoch 1948–1951 bol riaditeľom SĽUK-u. Potom sa stal v rokoch 1951-58 vedúcim hudobného odboru Povereníctva školstva a osvety v Bratislave.
Emil Rusko, ktorý prekladal z češtiny, maďarčiny a rumunčiny je zároveň autorom básnických zbierok Piesne nového rána (1926), Šiel som cestou (1940). Výraznejšie sa ale uplatnil v dramatickej tvorbe. Jeho sociálne ladené divadelné hry Plamene, mali premiéru v SND Košice v roku 1928, o rok neskôr mala premiéru hra Červená opica. Nasledovala hra Krútňava (1930), Nové časy idú (1933). Tvoril aj pod pseudonymami E. Ľubiet, Emil Rusko Ľubietovský a E. Rumil.
Emil Rusko zomrel 9. mája 1961 v Bratislave. Pochovaný je v rodinnom hrobe na Martinskom cintoríne v Bratislave. V rodnej Ľubietovej mu pri príležitosti nedožitých stých narodenín udelili čestné občianstvo in memoriam.
Emil Rusko sa narodil v Ľubietovej 27. júna 1900. Po absolvovaní meštianskej školy v Banskej Bystrici študoval v rokoch 1916-1920 na učiteľských ústavoch v Turčianskych Tepliciach, maďarskom Kiskunfélegyháze a v Leviciach. Pozornosť na seba pútal už v mladosti, napríklad aj ako interpret slovenského piesňového folklóru. V roku 1925 nahrával svoje piesne na gramofónové platne.
Po štúdiách pôsobil ako učiteľ v Dolnej Mičinej, Dúbravici a v Košiciach, kde sa stal zároveň organizátorom kultúrneho života a redaktorom denníka Slovenský východ (1925-1928).
Dominantnou oblasťou pôsobenia Emila Ruska sa stal však rozhlas a rozhlasová tvorba – patril medzi iniciátorov a organizátorov rozhlasového vysielania na Slovensku. Bol autorom prvých slovenských rozhlasových reportáží a zaradil sa medzi popredných československých rozhlasových reportérov predvojnového obdobia.
Rozhlasovým pracovníkom v Košiciach sa stal v roku 1928. V roku 1938 prešiel do Bratislavy, pričom v rokoch 1939 až 1945 bol riaditeľom Slovenského rozhlasu. Zároveň pôsobil aj ako rozhlasový režisér a dramaturg, keď jeho rukopis nesie viac ako dvesto dramatických relácií. Bol autorom rozhlasových adaptácií divadelných hier a próz (Tajovský, Hurban, Kalinčiak, Zechenter, Timrava a i.), rozhlasovej satiry (Rozhlasový diktátor, 1935).
V novembri 1948 poverilo Povereníctvo informácií a osvety Emila Ruska organizovaním umeleckého ľudového súboru na strednom Slovensku. Do konca roka 1948 bol jediným profesionálnym organizátorom novovznikajúceho kolektívu. Pod jeho vedením rozposlal organizačný tím vo februári 1949 do všetkých ústredných obcí dotazník, ktorý bol základným krokom k náboru členov do súboru. Reagovalo naň 900 uchádzačov - celkovo ich prešlo skúškami 700. Spolu s Pavlom Tonkovičom, spoluzakladateľom a umeleckým vedúcim SĽUK-u, doviedol kolektív, ktorý napokon tvorilo 38 tanečníkov, 48 členov speváckeho zboru a 18 členov orchestra k prvému vystúpeniu. Uskutočnilo sa 29. augusta 1949 vo Zvolene. V rokoch 1948–1951 bol riaditeľom SĽUK-u. Potom sa stal v rokoch 1951-58 vedúcim hudobného odboru Povereníctva školstva a osvety v Bratislave.
Emil Rusko, ktorý prekladal z češtiny, maďarčiny a rumunčiny je zároveň autorom básnických zbierok Piesne nového rána (1926), Šiel som cestou (1940). Výraznejšie sa ale uplatnil v dramatickej tvorbe. Jeho sociálne ladené divadelné hry Plamene, mali premiéru v SND Košice v roku 1928, o rok neskôr mala premiéru hra Červená opica. Nasledovala hra Krútňava (1930), Nové časy idú (1933). Tvoril aj pod pseudonymami E. Ľubiet, Emil Rusko Ľubietovský a E. Rumil.
Emil Rusko zomrel 9. mája 1961 v Bratislave. Pochovaný je v rodinnom hrobe na Martinskom cintoríne v Bratislave. V rodnej Ľubietovej mu pri príležitosti nedožitých stých narodenín udelili čestné občianstvo in memoriam.
www.ZIVOTPO.sk
